Mám za sebou ďalšiu prechlastanú noc. Chcela som si zresetovať hlavu a tak sa aj stalo. Pamätám si len zopár veľmi malých negatívnych úsekov večera. Ako stojím vonku, kričím na kamaráta a plačem. Ako ma motalo cestou domov priamo pred Adamom, ktorého som v ten večer plánovala zbaliť. Čo sa dialo doma si nepamätám vôbec. Potichu som sa do izby zakradla ako smrad a oblečená som zaspala. Zobudila som sa až ráno na sušáky. Teraz tu sedím, dopĺňam tekutiny a premýšľam, či mi to stálo za to. Za tú hanbu a nervy. Asi nie a napriek tomu viem, že o týždeň sa situácia zopakuje. Znovu sa ožeriem ako prasa a aspoň jeden večer zabudnem na všetky problémy a nič ma nebude trápiť. Aj keď tuším, že na druhý deň sa mi to vráti aj s úrokmi. Keď pôjdem dnes večer po meste, ľudia, ktorí to včera v bare zvládli si na mňa budú ukazovať prstom. Lenže mne to bude jedno. Pretože Adam odíde preč a ja mu ani nestihnem povedať, že som sa doňho zamilovala na prvý pohľad a čím dlhšie ho poznám tým viac je to beznádejné.
Takže zhrnutie na záver...nestálo mi to za to. Vôbec mi to za to nestálo a momentálna bolesť hlavy mi to bude zejme po zvyšok dňa pripomínať.
Komentáre